Bod chuti a vône

Bod chuti a vône

 

Dosť podstatná  pre ryby je chuť.  Samozrejme, že to nie je nič nové pod slnkom. Lovci kaprov, amurov, pleskáčov a inej ryby už ani snáď nevedia vymyslieť nové príchute, či vône. Často ich nápady hraničia so „šialenstvom“.  No, ale platí to aj na dravé ryby pri love prívlačou? A vôbec má to svoje opodstatnenie? Na tieto otázky by som s troškou odvahy skúsil odpovedať.

 

To , že sa aj umelé nástrahy dipujú, to je známa vec. Asi najznámejším je dipovanie gumených nástrah, ktoré sa bežne dajú kúpiť v obchodnej sieti. Sú to už tak pripravené nástrahy a zvyčajne sa dajú kúpiť v jednej či dvoch variantoch. Sú samozrejme aj o niečo drahšie a na našich vodách by som asi ťažko hľadal dravca, ktorý by sa ulakomil na túto chuť či vôňu.  Tieto nástrahy sú zvyčajne robené na trhy USA, Japonska a Kanady.  V našich obchodoch sa  dostaneme aj k rôznym sprejom, ktorými môžeme nástrahy nastriekať, kde máme  na obale zvýraznené aj rôzne druhy dravcov, na ktoré sú špeciálne určené.  Vyskúšal som, no až tak veľmi by som ich nepropagoval. A tak sa tu zasa nastoľuje otázka  „tak čo“? Nie že by spreje nemali tú správnu chuť či vôňu, ale pri prívlači ťaháme nástrahu a tá je potom prirodzene stále v pohybe a odporom vody sa povrch nástrahy s vodou umýva a tým sa aj dip či iná látka dostáva dole v priebehu pár metrov. Podľa hustoty a typu to málokedy vydrží  tri hody.  To znamená, že úspešnosť dipovania nástrah je hlavne v tom, ako čo najdlhšie udržať danú chuť a arómu na nástrahe.

Nástrahu nemôžeme nahodiť ako lovci kaprov zabalenú v nejakom PVA vrecku či  PVA sieťke, ako oni svoje boilies či pelety.  To však znamená, že budeme potrebovať nástrahy, ktoré majú na svojom telíčku už akési možnosti pripevnenia takého materiálu, ktorý  nám umožní udržať chuťové a aromatické látky na dlhší čas na danej nástrahe. Tieto možnosti však nesmú v žiadnom prípade narušiť chod nástrahy. Preto pri riešení tejto problematiky treba pristupovať veľmi obozretne.  Tento problém som osobne riešil prilepením malej molitanovej kocky či obdĺžniku hneď za norítkom vobleru. Pre tých odvážnejších je veľmi dobré aj navŕtať dieru do telíčka vobleru a tam potom nalepiť molitan alebo inú savú látku, ktorá potom postupne daný dip uvoľňuje. Pri gumových nástrahách som použil  nastoknutie molitanu na jigový háčik tesne pred napichnutím gumovej nástrahy.  Pri rotačkách je tu možnosť takýto nosič vôní nastoknúť priamo na trojháčik. Pri plandavkách je to možné nastrčiť priamo pred obratlík, čo je možné v podstate aj u všetkých nástrahách okrem vobleru, kde nám u niektorých druhov vobleru môže spôsobiť negatívne pôsobenie na norítko vobleru a tým  aj na samotný chod vobleru.

            Problematika nosiča by bola vyriešená, aj keď aj tu sa určite bude môcť nájsť množstvo inovácií. Druhou otázkou je daná chuť a vôňa, ktorá sa dá úspešne používať.  Určitým pozitívnym úsudkom na použitie bolo viacero konkrétnych prípadov priamo od vody. Všetky sa týkali lovu dravcov, ale nie prívlačou. Jednoducho nahodením na ťažko či plavák niekde do priestoru revíru, kde sa predpokladal úlovok nejakého toho dravca.  Prvý sa stal pri love zubáčov ešte niekedy v osemdesiatich rokoch minulého storočia na brehu Balatonu. Zubáčov tam bolo až až.  Ale, aj zubáče mali svoje dni a tak, aby sa čím skorej dostali k nástrahe, ju domáci rybári jednoducho troška pošliapali tak, že z chuderky beličky opadala väčšina šupín a aj črevný systém bol vonku.  Vtedy by som ani neuveril, že na niečo také sa dá uloviť dravec.  A lovili ich domáci ako na páse. Po dobre dlhom čase ma táto príhoda osvietila, kedy sme aj s kolegom špekulovali, prečo nám zubáče nechcú zobrať nástrahu. Horko-ťažko sa nám podarila uloviť jedna belička, taká riadna dunajská. A tak sme ju po usmrtení rozrezali a do jej šťavy sme napustili jednu kocku molitanu a dali sme to na jigový háčik a v podstate sme začali úspešne loviť zubáčov.

  Druhý príbeh je z nedávnej minulosti. Sedíme dvaja v člne,  poctivo prívlačujeme a nič. Asi o sto metrov vyššie sedia tiež dvaja v člne a s rovnakým programom sa zabávajú. Len oni sa zabávali, ťahali sumca za sumcom, za dve hodiny som postrehol že ich ulovili celkom šesť.  Pritom som dobre poznal daný úsek a nič by ma na danom mieste neiritovalo.  Zobral som si ďalekohľad a pozeral som, prečo oni áno a my nie.  Po ďalších troch úlovkoch sa poberali domov, vyťahovali kotvu člna a vtedy som to zbadal. Na kotve mali akýsi „forfach“ a na ňom boli dve veľké pelety. Nič iného som nepostrehol, ale aj to stačilo, že som okamžite zasa začal vláčiť vobler, ale pred tým som si naň nalepil kúsok molitanu a ten nadipoval do dipu s príchuťou halibut.  No v ten deň som záber nemal, nakoľko som spravil asi päť – šesť hodov a komáre  nám už nedali ani skrz rôzne repelenty dýchať. To je realita na malom Dunaji. O pár dni sa však taktika dipovania osvedčila. A že dipovanie umelých nástrah má svoje opodstatnenie, je tu ešte jedna príhoda. V istom období, kedy som sa okrem prívlače zaoberal aj inými spôsobmi lovu rýb, sa mi na voblery vylial jahodový posilňovač. Z jedným takým zalepeným som aj lovil a na vobler som ulovil amura. No nič však náhoda. No asi o týždeň sa mi o takto nadipované voblery začali zaujímať aj iné amure. Že by náhoda?

            Na záver by som len podotkol, že aj dravce majú svoje obľúbené vône a chute tak, ako kapry, liene a iné ryby. Rôzne spôsoby dipovania s rôznymi chuťami, arómami  a vôňami treba na každej vode určite spočiatku experimentovať, kým si na každé obdobie nenájdeme to pravé, orechové. 

 

                                                 Peter Bitter
Navrch stránky