Sumce po taliansky
Plánovať jesennú výpravu do Talianska som začal už niekedy v polovici leta. Poučený jarnými skúsenosťami som si dal záležať
na správnom výbere miesta, termínu a zloženia členov. S miestom mi pomohol šúrsky sumčiar Fero. Poradil mi jeden z kempov na strednom toku Pádu. Termín sme dohodli na druhý októbrový týždeň. Zloženie sa postupom času vykryštalizovalo na partu pod značkou Siluroteam „Vinohrady nad Váhom“ v zložení Fero, Gula, Mendo a jeho krajšia polovička Janka. So mnou mali vyraziť ako spolulovci parťák Miro a záhorácki chlapci Karol a Maroš. Zostavu dopĺňal Blavák Rišo.
Pred odchodom sme sa stretli na jednej vode pri Bratislave, kde sme doriešili, kto a ako sa do kempu dopraví. Chlapci si podoplňovali výzbroj, dohodli sa všetky detaily. Čas do odchodu som využíval mailovaním s jedným z najväčších odborníkov na rieku Pád a sumčiarskou legendou - Olivierom Portratom. V mailoch sme rozoberali miesta a spôsob lovu.Nadišiel deň „D“. V sobotu podvečer sme naložili kompletný sumčiarsky výstroj, zásoby všetkého potrebného na týždenný pobyt mimo civilizácie. Pod veci sme ukryli nástrahové kapry, karasy a liene a cesta dlhá 1300 km sa mohla začať. Slovensko-rakúske hranice sme prešli bez problémov. Zdolali sme aj tunelmi prevŕtané Alpy, ba dokonca sa nám podarilo aj správne odbočiť na konci Benátok, a tak nás čakalo ešte asi dvojhodinové motanie ukončené príchodom k bráne kempu. Vstupný kód nám zavolal už v sobotu večer Fero, ktorý dorazil so „záhorákmi“ o deň skôr.
Taktika
Spolu s Ferom sme dohodli taktiku. „Vinohradníci“ si dali za úlohu uloviť veľkého sumca vábením. Túto metódu chceli striedať s lovom na kanáli. Ja som sa rozhodol vybudovať kemp na jednom sľubnom mieste, kde sme mali chytať sumce „krúžkovou“ metódou. Poučený Olivierom som chcel vyskúšať tzv. „nemeckú“ metódu, pri ktorej sa z ukotvenej alebo voľne unášanej lode loví pomocou nastražených rýb spustených na plavákovej montáži blízko člna. Aj keď mi táto pasívna metóda bola vyslovene proti srsti, viacero uznávaných sumčiarov mi potvrdilo, že na Páde je jednou
z najúčinnejších.Samozrejme, že som si nemohol nechať ujsť ani vábenie. Fero mi pomohol v predstihu vybaliť licencie na rybolov a tak mi ostávalo už len vybrať pre nás vhodné lode a spoľahlivý motor. Pri motore som sa rozhodol nepozerať na nejaký ten spálený liter navyše, a tak mi miestny správca Pety s plnou 25 l nádržou odovzdal aj šesť metrov dlhý a takmer dva metre široký čln s 25 -koňovým MARINEROM. Medzitým už do prístavu dorazili obe autá aj s vecami a začalo nakladanie.Od mora prichádzajúci dážď nás samozrejme nepotešil. Fero s Gulom na svojej lodi a aj spolu s Mirom a Rišom sme sa vybrali nájsť miesto pre našu základňu. Počasie sa stále zhoršovalo, začínal fúkať nepríjemný vietor. Pekný vracák, dostatok miesta na brehu a popadané stromy vo vode ma presvedčili okamžite. Miro s Rišom ostali stavať tábor a ja som sa vrátil s dvoma loďami pre zvyšok výbavy a Maroša s Karolom. Do večera sme mali postavené prístrešky, ponaťahované celty a povyvážané všetky prúty.
Chlapcom sa na hlavnom toku deň predtým podarilo chytiť pár mrien a pleskáčov a tak sa na háčikoch „hompáľala“ pestrá zostava od dvojkilového kapra cez karasy, liene a pleskáče až po v Taliansku kúpené úhory. S rozhovorov s ľuďmi, ktorí Pád začiatkom októbra navštívili, som sa dozvedel, že sumce veľmi neberú. Väčšina výprav sa končila ulovením jednej metrovej ryby. Aj informácie z kempu hovorili o tom, že sumce veľmi nejdú. Preto ma veľmi neprekvapilo, že naša prvá noc prešla bez záberu. Ráno sme sa vydali s Mirom a Rišom do kempu doniesť ešte nejaké veci. Predpoludnie sme chceli stráviť vábením. Zobudili sme sedmospáčov Fera a spol. a vymieňali sme si prvé postrehy. Chlapci boli podvečer vábiť, ba dokonca mali na prúte veľkú rybu. No čo čert nechcel, sumec si nevybral ani Ferov ani Gulov, ba ani Mendov prút, na ktoré som im zohnal osvedčené 100 kg šnúry, ale zabral Mendovej žene Janke, ktorá mala namotanú 80 kg šnúru. Rybu sa im podarilo dotiahnuť až k člnu, ba dokonca ju už aj videli,no pri jednom z razantných výpadov nestihla Janka povoliť brzdu a dvojmetrový sumec šnúru bez problémov odtrhol.
Prvý úlovok
Hoci od mora fúkal veľmi silný vietor a miestni znalci nám neodporúčali ísť na vodu, so slovami, že v kempe veru sumce nenachytáme, sme sa všetci pobrali k lodiam a vyrazili na lov. Veľké vlny a silný vietor neveštili nič dobré. Po chvíľke hľadania sa nám podarilo nájsť miesto, kde sme boliaspoň čiastočne skrytí a kde aj hĺbka sľubovala ukryté sumce. Zo začiatku sme to skúšali s uviazanými loďami, ale silnejúci vietor spôsoboval nekoordinované otáčanie oboch člnov a preto sme sa rozdelili a vábili od seba asi vo vzdialenosti 200 metrov. Keďže v podobných podmienkach som už veľakrát lovil, skúsil som sa uviazať k popadaným stromom a vábiť priamo v nich. Po treťom údere vábničky Miro, mysliac si, že zachytil o strom, začal pomaly natáčať.
Vtom strom „ožil“ a Mirovi som za chvíľku vložil do lode prvého sumca. Aj keď mu do vysnívaných dvoch metrov chýbal celý meter, určite nás všetkých potešil. Bol aj satisfakciou pre mňa, keďže som si dokázal, že napriek odhovárania od vábenia, či už Olivierom Portratom alebo aj maďarskými sumčiarmi, sa nám podarilo vo veľmi zlom počasí vábením sumca chytiť. Na obed sme sa vrátili do kempu, naložili veci a vydali sa krížom cez Pád k nášmu táboru. Medzitým vietor zosilnel tak, že prevaľujúce sa vlny znemožňovali akýkoľvek spôsob plavby. Či sme šli pomaly alebo rýchlo, do člna sa nám stále naberala voda. V strede Pádu som sa pokúsil cez vlny doslova preskákať, no po chvíli som loď v plnej rýchlosti vnoril do jednej z obrovských vĺn. Nastal chaos, chlapci, ktorí takéto situácie ešte nezažili sa trošku preľakli, preto som zvýšeným hlasom zavelil nech okamžite vezmú vedrá a čerpajú
vodu z lode von. Aj keď sme sa večer na tej príhode smiali, vtedy uprostred Pádu na zatopenej lodi, to čo som videl v ich očiach určite smiech nebol. Presun sme napokon zvládli. Pred nami bola druhá noc. Starosti mi robil fakt, že aj keď bolo vo vode nahodených niekoľko feedrov, na rozkŕmenom mieste ryby absolútne nebrali. Vedel som už, že tejto výprave, tak ako všetkým mojím tohtoročným lovom, počasie priať nebude. Prudký vietor, ochladenie o desať stupňov a niekoľkokrát za deň dážď, to určite nebolo počasie, aké sme potrebovali. Ráno nás rozhýbal prudký záber na jednom z feedrov. Prekvapilo nás, že na konci prútu nebol ani očakávaný kapor, ba ani predpokladaná mrena, a tak Rišo po chvíľke trápenia elegantne zdolal asi 80 cm dlhého sumca.
Pažravý kapor
Zábery na povyvážané prúty neprichádzali a tak sme rozobrali, kto a kde dnes pôjde loviť. Rišo s Marošom skúsili feedrovať na protiľahlom brehu. Maroš skúsil aj prívlač, podarilo sa mu uloviť niekoľko boleňov a na počudovanie na twister aj asi 60 cm dlhého kapra. Karol, Miro a ja sme sa vybrali preskúmať vodu dole tokom. Skúšali sme vábiť, no silnejúci dážď nás donútil vrátiť sa späť. Bez záberu. Bez záberu sa skončila aj večerná rybačka z ukotvenej lode. Ráno sme v kempe prehodili pár slov s Ferom. Dozvedeli sme sa, že to bezúspešne skúšali na kanáli. Situácia začínala byť vážna. Mali sme za sebou už tri noci a žiadnu väčšiu rybu. Cez deň som v hlave popreberal všetky kapacitami
odporúčané miesta. Rozhodol som sa, že to skúsim na fleku, na ktorom sa podarilo uloviť talianskej sumčiarskej jednotke Caetanovi Borghimu niekoľko obrovských sumcov.
Dostať sa tam však znamenalo tridsaťkilometrovú jazdu v celkom slušných vlnách. Maroš s Rišom ostali loviť v tábore a Karol, Miro a ja sme naložili loď všetkým potrebným a vyrazili hore prúdom. Sonarom som prešiel asi 100 metrový úsek, na ktorom sme mali loviť. Hĺbka sa tu menila od 8 do 25 metrov. S menšími problémami sa nám podarilo v silnom prúde zakotviť. V rôznych hĺbkach sme rozmiestnili nastražené ryby a začali loviť. Krátko po zotmení sa ukázalo ďalšie nebezpečenstvo. Keďže sme chytali blízko plavebnej dráhy, zhora sa na nás rútila obrovská loď. Museli sme sa odkotviť a presunúť bližšie k brehu. Situáciu sme celkom zvládli a už o chvíľku sa na hladine znova hompáľali svietiace plaváky. Ustal aj vietor a dážď. K pohode chýbalo už len pivo a karty. Čas pokročil. Bolo krátko pred polnocou, začínalo sa nám driemať.
Z mikrospánku ma prebral kvílivý zvuk brzdy jedného z mojich multiplikátorov. Okamžite som zasekol a začal navíjať. Na moje veľké prekvapenie som nedokázal otočiť s kľučkou. Medzi výpadmi ryby sa mi podarilo zistiť, že veľmi prudký záber pretočil cievku a šnúra sa zamotala o radič. Neostávalo mi nič iné, len skúsiť zdolávať sumca „muškárskym spôsobom“. Našťastie som mal kvôli chladu na rukách neoprénové rukavice a tak sa mi podarilo pomaly stáčať pod nohy vytiahnutú šnúru a priťahovať rybu k lodi. Horšie to už bolo pri výpadoch, keď som musel šnúru pomedzi prsty púšťať. Asi po piatich minútach sa z vody vynoril plavák, po ďalšej pol minúte sa na hladine ukázala aj ryba. Jej dĺžka bola niekde okolo 180 cm. Za asistencie Mira a kameramana Karola som rybu dostal do lode. Na člne prepukol krik, všetkým nám spadol kameň zo srdca. Bez slušnej ryby sa z Pádu vracať nebudeme. Do rána prebehlo všetko v pokoji. O vzrušenie sa nám postarali len dve lode, ktoré nás odkotvili.
Dve laná
Vrátili sme sa do kempu a pochválili sa Ferovi. Tomu sa podarilo uloviť na kanáli asi dvadsaťkilovú rybu. Maroš s Rišom v tábore sa samozrejme potešili, pretože večer sa na výpravu hore prúdom mali vybrať spolu so mnou aj oni. Popoludní, už za mierneho dažďa sme dorazili na spodné z horúcich miest, horné sme prenechali Ferovi s Gulom. Tu bol tok ešte silnejší. Ukotvenie lode nám trvalo viac ako hodinu. Len čo sme sa ako tak usadili, ukázala sa naša stará známa zo včerajška. Veľká loď plávala rovno na nás. Motor, ktorý štrajkoval už počas jazdy hore, nechcel naskočiť. Neostávalo nám nič iné, len ručne priťahovať loď ku kotve. Prílivové vlny sme ako tak prežili. Čln sme ukotvili o niečo bližšie k brehu a dúfajúc, že takto to zostane až do rána, začali sme chytať. Prudký lejak nás po chvíli prinútil rozbaliť celtu a pomocou vesla zostrojiť na lodi provizórny prístrešok. Využili sme aj služby malého plynového ohrievača, ktorý nosím v chladnejšom počasí vždy so sebou. Ráno som mohol len skonštatovať, že ďalšie z pravidiel na Páde, ktoré hovorí o letargii sumcov počas dažďa, platí. Odkotvili sme čln, po chvíli aj naštartovali neposlušný motor a vybrali sa pozrieť Fera. Zastihli sme ich vylievať z ich podstatne dokonalejšieho prístrešku. Ukázalo sa, že sa im darilo podobne ako nám. Vrátili sme sa späť do tábora. Už z diaľky nás vítali po brehu pobehujúci Miro s Karolom, videl som, že Miro mi ukazuje v rukách dve laná, ktorými vyväzujeme sumce. Na našu radosť sa v noci podarilo na trhačku chytiť asi 170 cm sumca. Pred nami ostávala posledná noc. Deň sme strávili balením tábora a prenášaním vecí do kempu. Výber miesta lovu ovplyvnila skutočnosť, že som musel kvôli sľubu, že sa zúčastním jednej akcie odcestovať skoro ráno na Slovensko. V jednom z bočných ramien sme si našli vhodné miesta a opustili plaváky. Keďže išlo o poslednú šancu uloviť veľkého sumca, na háčiky som nastražil všetko najväčšie, čo sme k dispozícii mali. A tak sa na jednom plaváku ocitol aj „ prívlačový kapor „. Počasie však ako celý pobyt, bolo proti nám. Spustil sa silný dážď. Ráno okolo tretej hodine sme to vzdali a vrátili sa do kempu. Dobalili sme veci a spolu s Mirom sme vyrazili smer Benátky. Cestou ma zastihol telefonát, že Ferovi s Gulom sa podarilo na kanáli dostať rybu cez 180 cm. Únava a obrovský lejak, ktorý nás sprevádzal celou cestou zapríčinili, že sme absolvovali po nesprávnom odbočení prehliadky Benátok a Lincu. Zlatým klincom programu, ktoré nám pripravilo na záver počasie, bola oprava defektu v prudkom lejaku na autami preplnenej dialnici. Potešilo ma, že keď sme preberali celú akciu, už s odstupom času doma, každý z účastníkov bol spokojný.
Aj keď sme na breh nedostali žiadneho obra, každý z chlapcov si mohol pričuchnúť o čom je naozajstná sumčiarina. Náročnosť lovu na silnom toku umocňovalo nepríjemné počasie s dažďom a vetrom. Všetci si mali možnosť oťukať rôzne spôsoby lovu, či už z brehu alebo člna a uvidieť v akcii pri zdolávaní na Slovensku nie práve bežne lovené ryby. Ja som si zasa mohol otestovať v neznámom teréne všetky možnosti GPS a nahrávanie v mojom LOWRANCI. Teší ma objavenie niekoľkých zaujímavých miest, na ktoré sa budem môcť vďaka bodom, zaznamenaným v pamäti sonaru vrátiť. Verím, že pri budúcoročnej jarnej akcii s počasím na našej strane a so získanými skúsenosťami si budeme môcť vyskúšať silu aj niektorého z pádskych velikánov.
text a foto: Erik Zbiňovský
